Ako som objavoval Tokio a našiel v ňom pokoj 🇯🇵

Moja druhá cesta Japonskom bola dosť iná ako tá prvá. Mal som iné ciele, iné očakávania. Kým po prvej ceste som si mohol povedať, že som toho veľa videl, pri tejto druhej som chcel mať pocit, že som toho veľa zažil.

Navštívil som preto napríklad maid café v Akihabare alebo absolvoval kurz nočnej fotografie Tokyo Cyberpunk Streets.

Ranné cestovanie mestom

Každé ráno som sa cestou na stanicu zastavil v konbini a kúpil si pol litrovú fľašu teplého praženého zeleného čaja (Hódžiča). Je to môj obľúbený nápoj do chladnejšieho počasia.

Po príchode k stanici som si pípol svoju Suica kartu v iPhone o turniket, našiel správnu linku, správne nástupište a zaradil sa s Japoncami do radu na nástup do vozňa vlaku.

Cestovanie často zahŕňalo nejaký prestup, ktorý som zvládol bez rozmýšľania a bez zaváhania. Cestou vlakom som pozeral von z okna alebo sledoval ľudí okolo. Nikdy som nepozeral do mobilu.

Cítil som sa pri tom ako doma, ako keby som do Tokia proste patril.

Mimo turistických trás

Vyhýbal som sa turistickým miestam. Väčšinu som už aj tak videl pri predchádzajúcej návšteve Tokia. Aj Asakusu som navštívil len pri východe slnka, keď tam takmer nikto nebol.

Každý deň som si vybral zaujímavú štvrť a odviezol sa tam. Pri ceste do Nakana sa mi dokonca podarilo byť posledných pár zastávok vo vozni úplne sám. Ráno, v preplnenom Tokiu.

V Nakane som sa prešiel obchodnou ulicou Nakano Sunmall, kúpil si taiyaki (japonský koláčik v tvare ryby, plnený sladkou fazuľovou pastou) a hľadal zaujímavý gachapon.

Po príchode do Nakano Broadway som sa pozrel na hodinky, ktoré sú tak trochu moje hobby, a prešiel obchody s anime figúrkami.

V jednom z nich som našiel Holo z môjho obľúbeného anime Spice and Wolf. Použitá, ale neotvorená krabica za 1580 yenov – prvá anime figúrka, ktorú som si kúpil.

Cestovanie električkou a nečakané objavy

V Minowe som objavil poslednú električkovú linku v Tokiu – Toden Arakawa. Električky boli kedysi bežné, no od 70. rokov 20. storočia ich postupne nahradili vlaky. Kráčal som popri koľajniciach a sledoval okolie. Malé stanice, pár lokálnych ľudí, žiadni turisti.

Električkou som sa zviezol niekoľko zastávok. Pri vystupovaní som si znovu použil Suica kartu, čo bola chyba – strhlo mi cenu jazdy dvakrát. Vodič ma hneď zastavil a v hotovosti mi vrátil peniaze.

Cestou späť som narazil na svätyňu Susanoo, kde prebiehal broskyňový festival. Za 100 yenov som si kúpil lístok, napísal naň svoje želanie a zavesil ho na strom. Možno to bolo jediné želanie v slovenčine na tomto mieste.

Ticho v Tokiu: chrámy a svätyne

Pri prieskume oblasti medzi stanicou Nippori a Ueno parkom som objavil chrámy a svätyne, ktoré pôsobili ako staré pokojné Tokio. Pri jednom chráme som bol úplne sám. Nielen že tam neboli turisti, ale vôbec žiadni ľudia.

Svojou atmosférou ma zaujala svätyňa Nezu, kde boli červené torii brány podobné tým vo Fushimi Inari v Kyote. Práve tu som spravil špeciálne želanie bohu vetra.

Často som pri návšteve šintoistických svätýň spravil nejaké želanie. Samozrejme správnym spôsobom, ktorý už mám naučený. Občas to prekvapilo Japoncov naokolo. Asi nečakali, že cudzinec bude vedieť, ako na to.

Rituál ohňa v chráme Fukagawa Fudou-dō

Budhistický chrám Fukagawa Fudou-dō som navštívil práve, keď v ňom prebiehal rituál ohňa. Mnísi vo farebných rúchach recitovali, bubnovali a pálili oheň. S údivom som to sledoval.

Na konci rituálu začali všetci spievať. Jeden mních rozdával papieriky s textom. Podal ich aj mne, aj keď som len stál vzadu. Asi som nevyzeral ako bežný turista. V texte sa dalo vďaka hiragane a katakane orientovať, náročnejšie však boli symboly melódie.

Záver

Táto druhá návšteva do Tokia bola úplne iná ako tá prvá. Už som nebol turista naháňajúci pamiatky, ale niekto, kto si mesto vychutnáva iným spôsobom. Každodenné rituály, objavovanie menej známych miest a pokojné prechádzky mi pomohli cítiť sa tu ako doma.

Tokio som tentokrát nielen videl, ale aj zažil – a práve v tom bol ten rozdiel.