Ako som fotografoval cosplayerov na Halloween festivale v Tokiu 🇯🇵

Pri predchádzajúcej návšteve Tokia som si vyskúšal nočné fotografovanie na kurze Tokyo Cyberpunk Streets. Tentoraz som chcel skúsiť fotografovať cosplayerov.

Cosplay som poznal hlavne z internetu a trochu aj z anime My Dress-Up Darling. Naživo som ho však ešte nikdy nevidel. Keď už som si to mal niekde vyskúšať, Japonsko mi na to prišlo ako najlepšie miesto.

A tak som sa 1. novembra 2026 počas svojej tretej cesty do Japonska vybral na Ikebukuro Halloween Cosplay Festival v okolí obchodného centra Sunshine City.

Problémy s kúpou vstupenky

Na festival sa dá prísť aj bez vstupenky, na fotografovanie v oficiálnych priestoroch však treba mať vstupenku pre fotografov. Okrem základnej vstupenky existovala aj drahšia verzia s ďalšími výhodami, mne však stačila tá základná.

Kúpa vstupenky sa ukázala byť komplikovanejšia, než som čakal. Na vytvorenie účtu v predajnom systéme bolo potrebné japonské telefónne číslo, ktoré som nemal. Moja japonská dátová eSIM mi bola v tomto prípade nanič.

Nakoniec som požiadal o pomoc japonskú kamarátku. Založila účet na svoju e-mailovú adresu a telefónne číslo, ja som vstupenku zaplatil vlastnou platobnou kartou. Ani tým však nebolo hotovo. Vstupenku bolo potrebné vytlačiť v konbini, čo za mňa opäť vybavila kamarátka.

Na kúpu vstupenky na cosplay festival som teda potreboval pomoc Japonky, jej telefónne číslo, e-mailovú adresu a návštevu konbini. Aspoň zaplatiť som mohol sám.

Čo mám vlastne robiť?

Keď som dorazil k Sunshine City, nebolo mi celkom jasné, ako festival funguje. V malom parku pred budovou postávalo a posedávalo niekoľko cosplayerov, vedľa boli stánky s jedlom. Ďalší cosplayeri boli na námestí pred budovou a v menšom priestore o úroveň nižšie.

Pred vstupom do budovy sa tiahli dva dlhé rady, jeden na registráciu cosplayerov a druhý na registráciu fotografov. Mal som síce papierovú vstupenku, ktorú bolo potrebné vymeniť za identifikačný náramok, ale do radu sa mi zatiaľ nechcelo. Rozhodol som sa najprv pozrieť do parku.

V parku som chvíľu len sledoval ostatných fotografov. Mali profesionálne fotoaparáty s veľkými objektívmi, niektorí aj svetlá a ďalšiu výbavu. Ja som mal iPhone 15. Pripadal som si medzi nimi trochu ako pozér.

Čo mám cosplayerovi povedať? Ako si mám vypýtať dovolenie na fotografovanie? A hlavne, budú ma s telefónom vôbec brať vážne? Budú ochotní mi zapózovať?

Zatiaľ som teda pozoroval, ako to robia ostatní. Najskôr požiadali cosplayera o dovolenie a ten potom začal pózovať, často s celým repertoárom pripravených póz. Niektorí prechádzali z jednej pózy do druhej automaticky, takmer mechanicky. Iní čakali, kým fotograf povie hai, a až potom zmenili pózu.

Nakoniec som si vybral jednu cosplayerku, ktorú som už videl pózovať inému fotografovi. Stála na dobrom mieste a práve bola voľná. Opýtal som sa, či si ju môžem odfotografovať. Súhlasila a okamžite začala pózovať.

Po každej fotografii som povedal hai, tak ako som to odpozoroval od ostatných. Stále som však nevedel, koľko fotografií mám urobiť, či ju mám požiadať o inú pózu a hlavne kedy mám prestať. Nakoniec som poďakoval a odišiel.

Po niekoľkých podobných pokusoch som sa už cítil istejšie. Prechádzal som sa po parku, hľadal zaujímavé kostýmy a oslovoval cosplayerov, ktorí práve neboli zaneprázdnení. Často to znamenalo čakať, kým sa prestanú rozprávať s kamarátmi, robiť si selfie alebo jesť.

Fotografovanie cosplayerov

Postupne som sa presunul aj na námestie pred Sunshine City. Bolo tam viac cosplayerov, ale aj viac fotografov. Pred niektorými sa tvorili celé rady, zatiaľ čo o iných, ktorí stáli hneď vedľa, nikto nejavil záujem. Ten kontrast bol niekedy dosť zvláštny.

Nie všetci cosplayeri si vyberali miesta vhodné na fotografovanie. Niektorí stáli chrbtom k ostrému slnku a ich tváre boli úplne v tieni. Keďže som fotografoval len telefónom a nechcel som ľudí presúvať, takých som väčšinou vynechal.

Najlepšie sa mi fotografovala Frieren z anime Sousou no Frieren. Cosplayerka mala okrem kostýmu aj čarovnú palicu, knihu a cestovný kufor. Pri fotografovaní tieto rekvizity striedala a mala pripravené rôzne pózy. Nemusel som jej nič hovoriť, stačilo fotografovať.

Dobré pózy mala pripravené aj cosplayerka z Dandadan.

Medzi množstvom anime dievčat ma pobavil Sakamoto zo Sakamoto Days, ktorý pózoval s pohárom rezancov.

Pri Gundamovi som skôr rozmýšľal, ako sa v takom kostýme vôbec dá pohybovať.

Nechýbali ani Rem a Ram z Re:Zero.

Jedna cosplayerka mi bola povedomá z fotografií na internete. Aspoň som si myslel, že je to ona. Bola tam so svojím fotografom a naživo pôsobila ako ktorákoľvek iná účastníčka festivalu.

Aj tak som bol nervózny, keď som sa jej po anglicky opýtal, či si ju môžem odfotografovať. Urobil som dva zábery, poďakoval a rýchlo sa vytratil. Obe fotografie boli zlé. Možno som mohol fotografovať ďalej, ale bol som príliš nervózny.

Kde máte náramok?

Keď som jednu cosplayerku požiadal o fotografiu, pozrela sa na mňa a opýtala sa, či mám registráciu pre fotografov. Myslím, že si všimla, že na zápästí nemám náramok.

Ospravedlnil som sa a ukázal jej papierovú vstupenku. Kúpenú som ju mal, len som ešte nebol na registrácii. Povedala mi, že ak ju chcem fotografovať, musím sa najskôr zaregistrovať.

Bolo mi trápne. Po všetkých komplikáciách s kúpou vstupenky som teraz vysvetľoval, prečo ešte nemám náramok. Pritom stačilo najskôr vystáť rad pri registrácii.

Vrátil som sa tam, vymenil vstupenku za oranžový náramok a potom prišiel naspäť k nej. Tentoraz som jej už ukázal náramok a konečne som si ju mohol odfotografovať.

Nie vždy je vhodná chvíľa na fotografovanie

Po návrate do parku som narazil na cosplayerku v kostýme Umbreona z Pokémonov. Práve pózovala viacerým fotografom, ale zjavne sa niekam ponáhľala. Každému opakovala, aby fotografoval rýchlo. Aj ja som preto urobil len niekoľko záberov.

Inokedy som si všimol dve dievčatá v kostýmoch z My Hero Academia. Práve jedli, tak som ich nechcel vyrušovať a nechal som ich tak.

Emiliu z Re:Zero som si chcel odfotografovať, pretože tú postavu mám rád. Práve však obedovala. Nechcelo sa mi odísť a hľadať ju neskôr. Bál som sa, že ju už nenájdem.

Tak som postával neďaleko a čakal, kým doje. Keď som ju oslovil, najskôr ma požiadala, aby som ešte počkal, ale vzápätí si to rozmyslela a povedala, že môžeme aj hneď. Možno si všimla môj iPhone a usúdila, že so mnou to bude rýchle.

Odložila obed a vstala. Lenže fotografovali sme na mieste, kde ďalší ľudia jedli alebo prechádzali. Chvíľu pózovala, potom musela prestať, aby niekto mohol prejsť. Na niektorých záberoch zostala aj jej taška s jedlom.

Hanbil som sa. Mal som pocit, že som ju vyrušil pri obede a ešte ju nechávam pózovať na úplne nevhodnom mieste.

Nakoniec som sa pozrel aj do vnútorných priestorov Sunshine City, kde boli ďalší cosplayeri. Podarilo sa mi tam znovu nájsť aj dve dievčatá z My Hero Academia, ktoré som predtým videl jesť vonku.

Fotografovanie vnútri sa mi však vôbec nepáčilo. V pozadí boli stále ďalší ľudia a priestory obyčajnej výstavnej haly nevyzerali na fotografiách veľmi dobre.

Dvesto fotografií a desať dobrých

Počas festivalu som urobil viac ako 200 fotografií. Keď som ich neskôr prechádzal a upravoval, nakoniec som vybral asi desať, s ktorými som bol spokojný.

Často prekážalo zlé svetlo či rušivé pozadie, inokedy som jednoducho stlačil spúšť v nesprávnom okamihu. Väčšina fotografií, ktoré som nakoniec vybral, vznikla vonku.

Medzi vybranými zábermi bol aj gotický cosplay z My Dress-Up Darling, anime, vďaka ktorému som o cosplayi už niečo vedel.

Najväčšiu radosť som mal nakoniec z toho, že sa medzi fotografiami našlo niekoľko naozaj dobrých záberov. Takže s tým iPhonom a mojím fotografovaním to asi nebude až také zlé.

Na podobný festival by som šiel určite znova. Len by som si už najskôr vybavil registračný náramok.